Rozhovor s Višnjou Golić : Skúsenosti chorvátskej opatrovateľky v Nemecku

Pani Višnja, už viac než štyri roky pracujete ako opatrovateľka v Nemecku. Čo vás priviedlo k tejto profesii?

Po smrti môjho manžela, počas pandémie koronavírusu a po zemetrasení v roku 2020 som sa presťahovala zo Záhrebu do Jelsy na ostrove Hvar – odtiaľ pochádza môj otec a naša rodina tam vlastní starý rodinný dom. O niekoľko mesiacov ma sesternica zo Splitu požiadala, či by som sa mohla v Jelse postarať o jej mamu, moju tetu Vanju, kým si jej opatrovateľka po dlhom čase vezme dva mesiace voľna na návštevu svojich detí. Teta Vanja trpela Alzheimerovou chorobou, no vedela, kto som a z akej rodiny pochádzam, prijala ma veľmi dobre. Súhlasila som.

Keď sa jej opatrovateľka vrátila, začali ma kontaktovať aj iní ľudia z ostrova Hvar a pýtať sa, či by som sa nemohla postarať o ich matky, svokry alebo babičky. Pred dôchodkom som pracovala v exportno-importných firmách, ale starostlivosť o ťažko chorého manžela ma naučila veľa o opatrovaní. Bol stopercentne postihnutý – úplne slepý, takmer nepočujúci, absolvoval 31 operácií, poslednou bola transplantácia obličky, po ktorej bol závislý od inzulínu. Posledné roky života bol úplne pripútaný na lôžko, mal katéter, výživu cez sondu, a o všetko som sa starala ja: umývala som ho, kŕmila cez sondu, podávala lieky.

Nemčinu ovládam veľmi dobre – naučila som sa ju od mojej nemeckej starej mamy, ktorá sa o mňa starala, keď moji rodičia študovali. Povedala som si, že radšej budem pracovať v Nemecku, kde je táto práca lepšie ohodnotená ako v Chorvátsku. Hľadala som agentúru pre opatrovateľky na internete a Linara sa objavila hneď na vrchu. Zavolala som, rozhovor prebiehal v nemčine, poslala som všetky požadované dokumenty aj fotografiu – a okamžite som dostala ponuku.

Čo by ste si vtedy, keď ste sa prvýkrát chystali do Nemecka, želali vedieť? A akými slovami by ste dnes sama seba povzbudili?

Kontakt so zamestnancami Linara FairCare bol od začiatku veľmi príjemný – profesionálny, srdečný a ústretový. Mala som ich plnú dôveru a vôbec som sa nebála cesty, ktorá ma čakala. Hovorím dobre po nemecky, manželský pár, o ktorý som sa mala starať, mal menej zdravotných problémov ako môj zosnulý manžel, a išla som tam s úprimným želaním pomôcť im lepšie zvládať ťažkosti spojené s vekom a chorobami.

Vedela som aj to, že rodina je veľmi milá, dcéra býva len pár domov ďalej a všetci boli naozaj príjemní. Viem variť, som poriadna, pracovitá, optimistická a mám rada ľudí. Tak prečo by som sa mala báť?

Cestovala som autobusom do Berlína a potom vlakom s niekoľkými prestupmi do Wusterhausenu. Mala som mobil, telefónne číslo rodiny, dostatok peňazí a dobrú znalosť nemčiny pre prípad problémov – a podporu od Linara. Nebol teda žiadny dôvod na strach.

Linara pre mňa našla rodinu, kde som mala pracovať. Odmena bola z chorvátskeho pohľadu veľmi dobrá. Zmluvu som dostala včas na podpis, cestovný lístok prišiel načas, rovnako aj všetky potrebné informácie o ceste a rodine. Pred odchodom ma kontaktovali a jeden člen rodiny ma čakal na stanici. Všetko bolo dokonale zorganizované. Mala som plnú dôveru v Linare a pri mojej prvej ceste do Nemecka som necítila ani stopu strachu.

Práca v cudzej krajine si vždy vyžaduje prispôsobenie. Čo vám pomáha cítiť sa bezpečne a ako doma aj ďaleko od svojej rodiny?

Moja rodina je multinárodná. Moje dievčenské priezvisko je talianske, jedna stará mama bola Nemka, druhá Maďarka a máme príbuzných po celej Európe – dokonca aj Mexičanov a Číňanov. Keď sa všetci stretneme, rozpráva sa u nás v rôznych jazykoch.

V živote som sa často sťahovala, preto pre mňa nebolo ťažké prispôsobiť sa nemeckej rodine. Čo mi ale chýbalo, bol výhľad na more – a Chorvátsko, napriek všetkým jeho problémom. A mangold s olivovým olejom. Ale len pár dní po návrate do Záhrebu som už túžila späť do Jelsy a k moru. V Nemecku som sa však cítila úplne bezpečne. Vďaka modernej technológii som mohla každý deň telefonovať s rodinou a vidieť ich cez obrazovku. Mala som prístup aj k chorvátskym televíznym staniciam, mohla som sledovať futbal, keď hrali „naši“.

Hovoríte veľmi dobre po nemecky. Ako veľmi vám to pomáha v každodennom živote? Máte pocit, že vám jazyk uľahčuje kontakt s ľuďmi?

Jednoznačne: dobrá znalosť jazyka je v každodennom živote nesmierne dôležitá – najmä pri zdravotných problémoch, ale aj v bežných situáciách, ako sú obľúbené jedlá, ingrediencie, varenie. Niekedy ma klienti požiadali, aby som im čítala z novín. Aj keď niekto veľa nehovorí, viem ho upokojiť – nielen objatím, ale aj slovami.

Niekedy bolo veľmi dobré ovládanie nemčiny podmienkou – napríklad u ľudí, ktorí si želali spoločnosť: sledovanie televízie, rozhovory o starých filmoch a hercoch, spievanie vianočných piesní. Bez jazykovej úrovne minimálne B1 by som túto prácu nemohla robiť. Bez problémov som komunikovala s lekármi, lekárňami, mäsiarom, zubárom – a aj pri cestovaní je znalosť jazyka veľkou výhodou.

Aké vlastnosti považujete za dôležité pre človeka, ktorý pracuje v rodine? Čo pomáha budovať dôveru a pocit bezpečia?

Prispôsobivosť je kľúčová – aj pri zdanlivo jednoduchých prípadoch, kde ste skôr spoločníkom ako opatrovateľkou. Musíte sa prispôsobiť návykom a predstavám osoby, o ktorú sa staráte – bez ohľadu na to, čo si o tom myslíte. Starší ľudia zvyčajne nemajú radi zmeny, milujú svoje rutiny. A aj keď sme pre nich cudzí ľudia, púšťajú nás do svojho domova a súkromia – čo je často pre nich náročnejšie než pre nás. My sme zdraví, oni sú chorí, odkázaní – a potrebujú nás.

Empatia je nevyhnutná – nie súcit. Trpezlivosť, tolerancia, láskavosť, ochota pomôcť. Mali by sme ich počúvať – najmä keď spomínajú na mladosť, na časy, keď boli zdraví.

Dôležité je byť pri nich 24 hodín denne. V noci nás nevolajú, aby nás rušili – ale preto, že majú bolesti, strach alebo potrebujú niekoho, kto ich podrží za ruku. Pri viacerých pobytoch som trvala na použití detskej vysielačky, aby som ich lepšie počula a mohla rýchlo reagovať. Ak sa takto správame, získame si ich dôveru a cítia sa pri nás bezpečne.

Zažili ste počas svojej práce situácie, ktoré vám utkveli v pamäti – dojímavé, milé alebo možno aj vtipné?

Áno, mnoho. Keď som ukončila svoje prvé pôsobenie, pán Max mi v mene celej rodiny odovzdal darček, pobozkal ma, jeho manželka tiež – objali sme sa a plakali ako deti. Veľmi mi prirástli k srdcu. Bohužiaľ, krátko po mojom odchode pán Max zomrel. Jeho manželka ešte žije, teraz už v domove dôchodcov. S ich dcérou som stále v kontakte.

Jedna pani, ktorá milovala sladké, nedokázala vydržať, kým sa koláče dopečú – preto som piekla v noci, keď spala. Len čo niečo zacítila, už bola v kuchyni. Musela som jej dať kúsok bez polevy – s kopcom čerstvo vyšľahanej šľahačky. Rada spomínam aj na pani, ktorej som robila natáčky – jej manžel bol nadšený, chválil ju do nebies, bola úplne šťastná. Väčšina z tých, o ktorých som sa starala, už, žiaľ, nežije.

Čo je pre vás v tejto práci najdôležitejšie? Čo vám táto práca osobne priniesla?

Najdôležitejšie je pre mňa to, aby ma ľudia prijali ako človeka, aby mi dôverovali, cítili, že som pre nich 24 hodín denne, že mi záleží len na ich pohode a že mi nič nie je zaťažko. Či ide o jablká v cestíčku, alebo o jeden jediný lístok na tráve, ktorý pani videla z okna – alebo o to, zostať pri nich v noci, ak je to potrebné.

Samozrejme, nie je to vždy ľahké – niektoré choroby, najmä demencia, znemožňujú komunikáciu alebo vedú k nepríjemným situáciám. Mám rada pobyty, kde naozaj môžem pomáhať – keď človek vníma, že ideme na prechádzku, že sa osprchoval, že mu chutí jedlo. Bola som veľmi šťastná, keď mi syn pani Marie povedal, že jeho mama sa pri mne vždy cítila bezpečne.

Táto práca mi veľa dala – niečo som o sebe vedela, niečo som objavila až teraz. Som hrdá na hodnotenia, ktoré som dostala, a na to, ako dobre ma rodiny prijali.

Zlepšila som si nemčinu, ktorú som dlho aktívne nepoužívala. Úspešne som absolvovala online kurz od Linara. Teraz mám 74 rokov, cítim sa fit a teší ma, keď rodina (prekvapene) hovorí, aká som čiperná. Zatiaľ čo mnohí moji rovesníci sa sťažujú na bolesti alebo sú takmer nepohybliví, ja ešte stále môžem pracovať, cestovať autobusom, spoznávať nové miesta v Nemecku – a zároveň si aj zarobiť. To mi dáva veľký pocit spokojnosti.

Myslím si, že my, staršie opatrovateľky, niekedy rozumieme problémom svojich klientov lepšie než mladí ľudia – lebo aj my sa pomaly blížime do veku, keď budeme sami potrebovať pomoc.

Ako trávite svoj voľný čas počas pobytov v Nemecku? Máte priestor pre seba, na oddych alebo tvorivosť?

Počas niektorých pobytov som mala voľného času málo, inokedy som bola každý deň popoludní voľná. Ale vďaka mobilu, notebooku a všetkému, čo v nich mám – vrátane audiokníh – to nie je problém. Vždy si nájdem chvíľu na telefonát s rodinou a priateľmi.

Stále som tajomníčkou rozhlasového klubu nevidiacich „Louis Braille“, ktorého som členkou už 40 rokov. Som rádioamatérka, venujem sa súťažiam, projektom, správam, zhromaždeniam... Voľné dni a hodiny využívam na objavovanie miest a okolia. Nazbierala som nespočetné množstvo fotografií, ktoré mi pripomínajú všetky miesta, kde som pracovala.

Už roky spolupracujete s agentúrou Linara FairCare. Čo robí túto spoluprácu pre vás spoľahlivou a príjemnou? Prečo zostávate s nami?

S Linara FairCare spolupracujem už roky a som nadmieru spokojná. Všetci v Linara sú profesionálni, ale zároveň srdeční a milí. Keď niečo potrebujem, ozvete sa, ste tu pre nás – aj keď sa objaví problém v rodine, kde situácia nezodpovedá popisu. Ste chápaví, povzbudzujete nás, hľadáte riešenia a stojíte na našej strane. Spomeniete si na nás cez sviatky, prekvapíte nás darčekmi...

Rozprávam sa aj s inými opatrovateľkami – s mnohými som stále v kontakte – a všetky sú z našej agentúry nadšené. Pracovníci robia najväčší rozdiel, hneď po tom nasleduje typická nemecká organizácia v zmluvách, výplatách, daniach. Zostávam s vami, pretože ste jednoducho perfektní!

Čo by ste odkázali niekomu, kto premýšľa nad prácou v zahraničí, ale zatiaľ sa neodhodlal? Aký by mal byť podľa vás prvý krok?

Podľa mňa by si človek nemal ani len uvažovať o práci v zahraničí, ak neovláda aspoň základný jazyk krajiny, do ktorej chce ísť. Ak však túto podmienku spĺňa – nech sa s dôverou obráti na Linara FairCare. Potom bude všetko v poriadku!